neděle 28. září 2014
7895
Rozhovor Timothyho Snydera s Tonym Judtem
Intelektuál ve dvacátém století
2012
překlad Martin Pokorný
Prostor, Praha 2013
Intelektuál ve dvacátém století
2012
překlad Martin Pokorný
Prostor, Praha 2013
7896
Rozhovor s Kristínou Chrastekovou vedli Andrea a Marek Medunovi
Kdy a kde ses narodila, Kristíno?
Narodila som sa v Bratislave 25. Septembera 1980.
Co dělali tvoji rodiče?
Otec je vyučený umelecký stolár. Reštauroval po centre Bratislavy také tie historické dvere. Mama študovala scénografiu v Prahe, ale nakoniec robila dlhé roky animátorku v Slovenskej televizii. Kreslila všetky večerníčky a rozprávky...
Máš sourozence?
Sestra je hrozně zručná, učila sa na vlasovú stylistku, ale nakoniec ju to nebavilo, tak robí šéfku v módnom obchodě, je stvorená na šéfovanie. Romana je mladšia o sedem rokov a ďalších súrodencov nemám.
Měla jsi v dětství umělecké sklony?
Kreslila som si a hlavne som chcela byť žurnalistka, novinová reportérka. Od siedmich rokov som písala. Ani neviem, kde vznikol nápad, že budem novinová reportérka, možno som to od niekoho odpozorovala. Ale mala som to presne dané: žurnalistika, písanie a hlavne tancovanie. Ja som tancovala...
Lidové tance?
Bola som vo veľkom folklórnom súbore, niečo ako Lúčnica, akurát pre mladších. Volala sa Dovinka.
Jezdili jste s Dovinkou po zájezdech?
Chodili sme na sústredenia aj na vystúpenia, takže som vlastne od tých piatich rokov už bola dosť často na cestách.
Byl to dívčí soubor?
Boli tam aj chlapci, bolo to zmiešané.
A kolik vás bylo?
Bolo nás asi päťdesiat. Pamätám si jeden deň, mama čakala vonku v tej čakárni, kým dotancujeme a zrazu uprostred hodiny ten učiteľ vyletel von, snáď sa zbláznil počas tej hodiny a nás päťdesiat detí tam nechal, neviem, či sme robili veľký bordel, pamätám si to už nejasno. Nemal žiadneho asistenta, tak to asi nezvládol. Ale toto sa stalo ešte v súbore, do ktorého som chodila predtým.
Tancovali jste v krojích?
Na skúšky sme mali široké sukne. Základom bolo, aby sa tá sukňa točila veľmi vysoko, muselo to tvoriť rovnú líniu. To bolo zaujímavé pre chlapcov, pretože oni robili také triky, že ti takto plieskali do sukne a tým ju nadzdvihovali. Na vystúpeniach sme mali normálne kroje. To bolo krásne, hlavne na folklórnych festivaloch, kde napríklad boli baby Goralky a mnoho ďalších krojov z iných oblastí Slovenska…
Měli jste takové ty kožené mokasíny se šněrováním?
Neměli a všetkým, čo ich měly, som hrozne zavidela... My sme mali úplne najobyčajnejšie krbce.
Co to je?
Krbce to sú kožené jednoduché topánky na priehlavku so zaväzovaním.
Jak ti šlo tancování?
Ja si myslím, že to bolo fajn, aj spievanie mi išlo super, kým som nezačala mutovať, potom ma zo sólistky zosadili...
Holky mutujou?!
Jo, jo. Ja som na spievaní začínala všetky pesničky sopránom a učiteľka bola úplne nadšená, ale potom v puberte ma dala na druhé hlasy a rok na to mi povedala, že už nemusím chodiť.
Jak dlouho jsi tancování a zpívání dělala?
Dvanásť rokov. Bola som celkom závislá na pohybe.
To jsi asi dělala během základní školy, měla jsi čas ještě na něco jiného?
Chodila som na základnú školu, ktorá bola vrátená cirkvi, takže vo štvrtej triede sa zmenila na katolícku školu a začali nás učiť mníšky. Museli sme sa modliť.
Takže jsi měla náboženskou výchovu?
Mohli sme si vybrať medzi náboženstvom a etikou. Ja som si vybrala náboženstvo, kde sme mali super kňaza. Kvoli nemu som išla na krst aj príjímanie.
Jsi věřící?
Nie, myslím, že to bola úplná haluz. Sedávala som vtedy v prvom rade a premýšľala som nad ním, že je to taký zvláštny člověk. Keď som nadávala, tak som od neho dostávala vynadané, aby som nebrala božie meno nadarmo...
Byla jsi svědomitá žákyně?
Celkom som nerobila problémy. Bola som hrozný outsider. Vôbec som nevedela ako sa začleniť.
Přitom jsi byla od mala v těch souborech...
Ja som väčšinou mala šťastie, že si ma líder tej skupiny obľúbil a tak som bola pod jeho ochranou, ale keby nebolo toho jedného člověka, tak som bola asi trochu mimo.
Kam jsi šla po základní škole?
Najprv som bola rok na strojárine, kde som vôbec nič nechápala. Išla som tam, pretože tam išla suseda. Hovorila mi, že tam berú bez prijímačiek, hahahaha. To bolo peklo, všetci videli, že tam nepatrím, vôbec som nevedela, o čom učitelia hovoria... Po roku som našťastie prestúpila na gymnázium. Tam už som začínala cestovať. V pätnástich som bola prvýkrát v New Yorku.
Aha a jak jsi se dostala k modelingu?
V dvanástich, keď bol otec chorý, som mu vybehla kúpiť lieky a na ulici ma zastavila pani, že by som mohla hrať v novom celovečernom filme, aby som prišla na casting do ateliérov na Kolibe. Bola som z toho tak mimo, že som sa otáčala, či sa nepozerá na niekoho za mnou, potom som bežala domov. Na castingu ma vybrali. Bolo tam ešte asi šesť ďalších detí, ale to boli detskí herci. Ten film točil Miloslav Luther. Bol to jeden z prvých celovečerných filmov po dlhej pauze na Slovensku, ja som v ňom hrala obesenú.
Co se stalo potom?
Oni si ma zaradili do ich databáze medzi komparzistov a hercov. Keď potom prišla na Kolibu Dominique Caffin, taká Francúzska, krásna, elegantná a navoňaná žena a vybrala si ma do Paríža, do Elite, tak som z toho bola trochu v šoku. Povedala mi, že si pre mňa o rok príde, lebo v tej dobe som mala trinásť.
To zní jako vzkaz od čerta, hahaha.
Povedala, že som ešte moc mladá, ale za rok, až budem mať štrnásť, že príde.
A přišla?
Ja som nikdy nesnívala, že budem modelkou. Nikdy som sa nevnímala ako fyzicky krásna, to musím asi zdôrazňiť, pretože to je asi divné. Viem, že štrnásťročné baby sú väčšinou inde... Obvykle riešia ako vyzerajú. S Francúzkou to nakoniec dopadlo trochu inak. V období medzi dvanástimi a pätnástimi som mala kamarátku, ktorá chcela byť modelkou. Zúčastnila sa castingu modelingovej súťaže Elite Model Look a ja, ako dobrá kamarátka, som ju povzbudzovala a podporovala. Išla som s ňou na ten casting ako sprievod a tam ma uvidel riaditeľ celého projektu a okamžite ma posunul do finálového výberu. To som vôbec nechápala...
A ta kamarádka postoupila?
Nie a od tej doby sa so mnou nebavila.
Já jsem si to myslela...
To bolo fakt zlé.
A to byl konečně start tvé kariéry topmodelky? Jak si ji zvládala ze studiem na gymnáziu?
Keď je niekto takto mladý, tak cestuje len cez prázdniny, aby to nerušilo štúdium na škole. Takže som prišla do Milána cez letné prázdniny, čo bola taká skúška, ako mi to pôjde a ako to zvládnem, byť mimo domova. Potom v pätnástich som išla do New Yorku na tri mesiace cez letné prázdniny.
Měla jsi nějakou opatrovatelku?
Staršie modelky sa o mňa postarali.
Jsou hodný ty starší chůvy-modelky?
Sú, sú.
A tyhle starší modelky tě zasvětily do toho, jak to funguje?
Nie. Ono to funguje tak, že keď prídeš do Milána, väčšinou dostaneš na deň kľudne aj desať rôznych schôdzok, castingov po celom meste, kde musíš ísť s bookom a ukázať sa. To je také hodenie do vody, tam už s tebou nikto nechodí. Občas sa stane, že niekomu vyjdú rovnaké schôdzky, ale väčšinou človek ide sám. To bol celkom boj, ja som nevedela po anglicky, mobily ešte neboli. Vôbec som nepoznala mesto. Trvalo mi aj tri hodiny dostať sa na jedno miesto a väčšina peňazí, čo som dostávala ako vreckové na týždeň, som utratila za telefónne karty, pretože som stále volala domov a bola som nešťastná, že mi je tam hrozne a že chcem ísť naspäť, haha. Moja mama bola taký rázny typ a možno spoznala, že potrebujem trošku postrčiť, tak povedala, že nie, že som tam teraz prišla, a že tomu mám dať ešte pár týždňov a potom sa, keď to bude stále hrozné, môžem vrátiť. A týždeň na to som dostala prehliadku Calvin Klein, čo bolo dobré, pretože som začala aj niečo robiť. Ľudia sú hrozne nešťastný z toho, že ich niekto odmietne a ja som to odmietanie zažívala desaťkrát denne a ešte také to blbé, že ho človek nemohol ovplyvniť. Oni sa na teba na sekundu pozreli, book ani neprelistovali a ty si tam išla treba dve hodiny. Castingy sú buď, alebo.
Ale ty jsi musela tím odmítáním trpět méně než děvčata, jejichž snem bylo stát se modelkou?
Ja som to mala vždy trochu na háku a preto som bola problémová.
Co míníš tím, že jsi byla problémová?
Ale to bolo hlavne neskôr. Znamenalo to, že som rušila práce, ktoré sa nerušia, že mi bolo jedno, že mám fotiť Pradu, pretože som bola unavená a chcela som ísť domov, a to sa v tejto branži nerobí.
Jak si vnímala samotnou módu, šaty, návrháře?
Mňa zajímalo hlavne ako dopadne moje chovanie pred kamerou. Keď sa na to pozeráte z inej strany, tak je to práca celkom zložitá. Je zaujímavé vedieť ako pracovať s telom a cítiť svoje telo. Ono je to celkom podobné tancu, že sa úplne ovládaš, dokážeš si predstaviť, ako ten ktorý pohyb vyzerá pre divákov. Takže asi najsilnejšie, čo si pamätám z tých začiatkov, bolo poznávanie toho, že si člověk začíná uvedomovať svoje telo.
Nebylo to i tím, že tvé začátky se překrývaly s pubertou?
Možno.
Pokud si odmyslíme obcházení castingů, tak tvoje práce spočívala spíš ve focení nebo v chození přehlídek?
Ja som robila oboje.
Kdy jsi šla první přehlídku?
To je zaujímavá otázka, to fakt už neviem, ale ja som dlho nemala žiadny úspech. Od štrnástich som robila fotenie, ale taký štandard. Až do devätnástich som cestovala rôzne po svete a po Ázii.
Jak dlouho jsi pracovala v Asii?
V Ázii nie je trh, ktorý by určoval trend ďalej, ale je tam priestor nafotiť dobré fotky pre svoj book, pretože normálne si ich človek platí a keby si to mal človek všetko zaplatiť, tak sa nedoplatí. Takže sa to robí tak, že sa modelka pošle do Ázie, kde je pre ňu jednoduchšie zohnať prácu a fotiť tam pre rôzne časopisy a katalógy a tým pádom z toho dostať fotky a vytvorit si nejaké portfólio, s ktorým potom môže isť do Paríža. Paríž je centrum, keď prerazíš tam, tak prerazíš úplne všade.
Kdy jsi začala tušit, že chceš skutečně dělat kariéru modelky?
To bolo až oveľa neskôr a stále to nebolo spojené s myšlienkou, že sa s tým nejako extrémne stotožním. Jednoducho to bolo postavené tak, že jsem začínala svoje meno brať ako firmu. Bola to spoločnosť a ja som bola riaditeľ svoje vlastnej spoločnosti, svojho mena. Potom som začala k tomu trošku inak pristupovať.
To je zajímavá myšlenka na to, že jsi byla adolescent.
Ale ešte som chcela povedať, že tie modelingové agentúry vytvárali dobré zázemie. Oni sú tí prostredníci, takže dievča nemusí mať nutne pocit, že je v nejakom biznise, pretože oni sa o ňu starajú, oni zoženú všetko od A po Z, aby to urobili čo najpohodlnejšie a najpríjemnejšie. Neustále máš nad sebou dozor. Niekoho, kto sa o teba stará, agenta alebo asistenta, takže to nie je až tak zložité. Od teba sa ale čaká, že podáš skvelý výkon.
Cos dělala po večerech v tomhle věku v Miláně?
Hahahaha. Neboli tam rodičia, tak je jasné, že to prvé obdobie bolo dosť divoké.
Sex, drogy, modeling...
Nie, drogy paradoxne nie. Navyše som sa s nimi vôbec nestretla, možno niekde dievčatá mali nejakú trávu, ale to je asi všetko. Alkoholu bolo dosť, ale potom som zistila, že v Čechách je to to isté. Hahahaha. Zase taký rozdiel mezi parížskym backstagom a pražskou vernisážou to nie je. A keď som začala robiť viacej okolo devätnásteho roku, tak to je ako vo vrcholovom športe. Na alkohol a zábavu vôbec nie je čas. Pracovala som dvadsať hodín denne a bolo to strašne náročné, fakt extrémne. Aj niekoľkokrát som kvôli tomu bola v nemocnici.
Zhroutila si se?
Hej, fyzicky. Telo ti povie: A dosť. Lietala som častejšie ako majú povolené letušky. Len si predstav, že letíš trikrát týždenne do New Yorku...
To dostaneš super jet lag...
To už ani nie je jet lag, ten biorytmus sa tak naruší, že už nevieš, kde si, aký je deň, koľko je hodín, či je noc. Ja som vždy spala so zatiahnutým závesy, aby som vôbec zaspala a keď som ich roztiahla, tak som chvíľu nevedela či som v Paríži, New Yorku... Vlastne tomu filmu Lost in translation sme všetci dosť rozumeli, tam je to skvele popísané, celkovo a hlavne ten ázijský trh.
Jaký bývají vztahy mezi modelkami?
Fajn. Možno tým ako je práca fyzicky náročná, tak tie baby držali spolu. Boli sme ako tlupa. Človek prišiel z Paríža do New Yorku a tam videl pätnásť báb, čo poznal, boli to také piliere. Keď začínal Fashion Week najskôr bol New York, Miláno, Paríž, tak sme boli v celom lietadle len modelky, piloti a letušky z toho mali hroznú zábavu, pretože to bol vždy hrozný bordel – museli sme prepnúť do iného režimu, aby sme tých šesť týždňov zvládli. Bolo to divoké.
Jak se z modelky stane topmodelka?
Ja viem presne, kedy sa to stalo. Funguje to ako domino efekt, stačí keď ti jeden človek, ktorý má moc v módnom biznise, dá šancu a potom to ide samo. A ja teraz zisťujem, že veľa rozdielov medzi modelingom a umením nie je. To ako fungujú galérie je dosť podobné agentúram, myslím.
Agentura vám zajišťovala výuku angličtiny, nebo si se učila sama?
Sama, ja som sa ani neučila, mala som slovník, jednoducho rukami nohami. Nejako som sa do toho pomaly dostala, naučila som sa to na tých cestách za jazdy.
Umíš i italsky?
Angličtina stačí.
Jak si zvládala gymnázium?
Ja som sa hrozně snažila, ale dostala som sa do bodu, kedy som sedela v gymnáziu v lavici a učiteľ nám vysvetľoval matematiku a ja som mala pod lavicou tri mobilné telefóny a riešila som letenky do Tokia. Prišlo mi to zrazu úplne absurdné. Už som vedela, že som v niečom tak rozbehnutom, že mi nešlo sa vôbec vrátiť k běžnému životu. Musela som si vybrať. Prešla som na súkromný gympel, kde som myslela, že mi vyjdú v ústrety a uvidia, že sa hrozne snažím zvládať prácu a zároveň doštudovať. Ale nešlo to, u toho gymnázia moje štúdium skončilo. U nás v rodine to nikdy nebolo skvelé s peniazmi, tak mi prišlo, že robím správnu vec, môžem pomôcť aj rodine, takže som od útleho veku prispievala do rozpočtu.
Šetřila jsi si?
Ja som nepoznala hodnotu peňazí. Vedela som, že ich chcem z časti dávať našim a mala som pocit, že im pomôžem. Chceli von a bolo okolo toho veľa hádok, tak som im prispela a myslela si že to bude fajn. Ja som nič nechcela. Možno to bola trochu blbosť, ale v tom momente mi to bolo jedno. Cítila som, že ma peniaze oddeľujú od mojich najbližších. A potom sa to začalo skrz tie peniaze hrozne riešiť a ja som si k nim vypestovala hrozne blbý vzťah. Veľa ľudí sa so mnou nechcelo baviť a ja som ich všetkým rozdávala. Povedala som, pôjdeme niekam a ja to všetkým zaplatím a až potom som si uvedomila, že im to mohlo pripadať, že ich ponižujem, ale ja som mala pocit, že si urobíme super výlet. Tam sa začali diať divné veci.
Dostávala jsi se tedy mimo reálný kontext?
Keď som nad tým rozmýšľala, mala som pocit, že najväčší problém modelingu je fakt, že ťa úplne minie, že ideš do školy, kde stretneš ľudí, že ideš v piatok na diskotéky, celé to skupinkovanie. Ale keď si pripomeniem minulosť, tak som rovnako na tej základnej škole bola trochu mimo.
Asi jsi byla disponovaná...
Asi hej.
Ono to houfování asi vede do jistý míry ke spokojený průměrnosti. Vnímala jsi tehdy módu jako estetickou disciplínu, za kterou je víc než povrch a fetiš?
Hmmm.
Nezajímalo tě to?
Mňa napadajú iné veci. Pamätám, že za mnou prišiel jeden dobrý francúzsky návrhár a hovoril bookerovi, ktorý bol vedľa mňa, že takto nie, že vidí v mojich očiach niečo, čo sa nehodí pre módny biznis. Neviem. Ja som nikdy nefotila veci, ktoré by boli extrémne štylizované. Nikdy som až tak moc nič nehrala. Čoskoro som si uvedomovala estetiku pohybu, tela, eleganciu...
Jak funguje spolupráce mezi modelkou a návrhářem?
Ja som mala zvláštny talent, že som u tých ľudí vycítila, čo chcú bez toho, aby sme o tom museli ďalekosiahle hovoriť. Nejako sa mi podarilo napojiť, okamžite som vycítila, čo im príde krásne a čo chcú zdôrazniť.
A vycítila jsi to z jejich reakcí nebo na základě šatů?
Šaty tam nehrali vôbec žiadnu rolu, tie boli vedľajšie. Tam išlo o charizmu. Ono je vidieť, keď šaty predčia modelku. Ale keď sa tomu modelka vyhne, tak sa z fotky stane čosi ako filmový záber, kde má človek na sebe oblečenie ako druhotnú vec. Keď to porovnám napríklad s tým ako sa fotí móda tu, tak je to dosť veľký rozdiel. Tam sú ľudia okolo hlavne prirodzený. Návrhár je u toho a všetci to majú v krvi, neviem ako to presne nazvať... Ono koľkokrát z tých šiat je vidieť len minimálne, většinou išlo o nejakú atmosféru, dojem... Ja som počula, že fotenie produktov si žiadajú lokálne pobočky. Napríklad si požičajú šaty z butiku Louis Vuitton a lpia na tom, aby boli šaty dobre vidieť. Ale keď som robila v cudzine prehliadku Louis Vuitton, tak bola jasná záležitost, že tie baby sú rovnako dôležité ako tie šaty.
Zajímal se o tebe vůbec český nebo slovenský bulvár?
Ja som mala veľké šťastie, že som mala prirodzený rešpekt. Keď už o mne vyšiel článok, většinou v ňom nebola žiadna podpásovka.
Asi jsi ani nebyla žádná královna místních večírků?
Nie.
Možná to je i tím.
Oni asi cítili, že som bola rešpektovaná vonku a že som urobila dobrú kariéru, že to bola seriózna vec. Namakala som sa ako blázon a veľa ma to naučilo. Naviac, v móde sa to tiež zvykne deliť na komerčné a alternatívne veci a ja som vždy bola skôr ten alternatívny typ. "Komerčné" veci som skoro nikdy nerobila, aj keď som veľmi chcela.
Je tam víc peněz, hahaha.
Bola som úplne nadšená, keď som mala fotiť jeden katalóg. Ale oni stále hovorili, že sa tvárim nasratá, hahaha. Hrozne som sa snažila usmievať nasilu, ale neviem bohužiaľ fejkovať. Stála som tam a hovorila si, že celé to fotenie je nejaké trápne.
Ty si se chtěla zaprodat, ale nevyšlo ti to, hahaha.
Nie vôbec.
Mě přišel vždy v módě zvláštní vztah mezi přirozeností a umělostí.
Kedysi som fotila s fotografom Irwingom Pennom Chanel pre americký Vogue. On bol veľké eso, od 40. rokov fotil nádherné portréty. Ľudia z Vogue ma posadili do auta a odviezli k nemu. Bol to starý pán a mne bolo zvláštne, že chcel vidieť moje ruky, pol hodiny mi sledoval ruky a mne to prišlo hrozne oldskúlové, desne krásne, ako vníma tie ruky. Hovoril mi nech zavolám svojej mame a poviem jej, že je so mnou spokojný. Fotenie bolo super.
Po nějaký době jsi asi musela cítit, že kariéra modelky je dočasná. Jak si přemýšlela o tom, co budeš dělat dál? Věnovala si se už umění?
Ja som začala najskôr fotiť módu. Bavili ma stredoformátové fotoaparáty. Možno aj tým, že som ich mala stále pred sebou, fascinovali ma osvetľovači a technické veci okolo fotenia. Začala som robiť veľké polaroidy, vytvárala som si také série. Ale nebrala som to ako umenie, skôr ako dokumentárne fotky. Začala som si písať, ale tá práca už bola veľmi náročná, nemala som absolútne voľný čas a všetko som mala nalajnované hrozne dlho dopredu. Došla som do bodu, kedy som si musela vybrať. Veľa ľudí mi nevie ten koniec odpustiť. Neustále sa pýtajú, prečo som v tom najlepšom skončila, že to nie je absolútne možné.
Vždyť se říká, že v nejlepším je třeba skončit.
To som hovorila aj ja.
Jak dlouho jsi dělala modeling? Deset let?
O to ani nejde. Na Slovensku vyšiel článok v časopise Sme, veľký profil a ja som v ňom rozprávala historku, ako som sa v Paríži náhodou stretla s tou ženou, ktorá hovorila, že si pre mňa o rok príde. Vtedy som končila s modelingom, bolo to akési uzavretie kruhu. Bolo zvláštné, že prvé čo na mňa vybafla bolo, že sa v Paríži rozpráva o tom, že som na drogách a preto som skončila. Vraj sme si to dovolili len ja a Brigitte Bardot. Nikto nebol schopný akceptovať, že to je moje slobodné rozhodnutie a tak prihadzovali tie historky, že som na odvykačke, alebo že som mala veľké problémy a preto som prestala. Muselo to mať iný dôvod, než to, že som to jednoducho chcela.
A jak se to projevilo, přestala jsi brát nabídky, přestěhovala jsi se z Bratislavy do Prahy?
Prvý rok mi stále volali a lámali ma, chceli ma presvedčiť, aby som to nerobila. Ale ja som bola zaťatá. Vrátiť sa do Bratislavy bolo nemysliteľné. Bratislava bola veľmi malá po všetkých tých cestách. Praha je praktický kompromis, je blízko k rodine, ale zároveň nie som vedľa nich.
Kdy jsi si začala říkat, že tvé focení by mohlo být chápáno jako umění a jakým způsobem si začala pronikat do umělecký komunity?
Robila som veľa vecí prirodzene, po tých všetkých rokoch toho zvláštneho žitia niekde v medzipriestore, som mala v sebe veľa potlačených vecí a musela som ich spracovať a k tomu som konečne mala čas a priestor. Od módnych fotiek som prešla k portrétom. Potom som fotku začala kombinovať s hudbou a to pomerne rýchlo a prirodzene prešlo k filmu. Prišli momenty kedy mi nebolo zrovna dobre, tak som začala kresliť. Kreslenie bola jediná vec, ktorá mi v daný moment išla. Ale nikde som to neukazovala, nemala som potrebu to s niekým zdieľať, mimo to, že som si to dávala na vlastný web, a trvalo to viac menej do doby, než som stretla Markusa (Markus Selg je současný německý umělec.), ktorý to videl a vzbudil vo mne pocit, že by to ľudia mali vidieť. Dlho som sa bála, hovorila si, že sú to veľmi osobné veci a nebola som člověk, čo je zvyknutý na nejaké veľké vnútorné zdieľanie, pretože to odo mňa do tej doby nikto neočakával. Napríklad v New Yorku som mala problém, že som sa bavila s klientmi o politike. Keď potom doletel šéf z Paríža, povedal mi, že prvé čo počuje po prílete do New Yorku je sťažovanie sa od klientov, že veľmi prejavujem svoje osobné názory.
Koho volíš? Hahaha.
Hahaha, už som poučená. Hovoril mi, že ráno si musím nasadiť masku a že tieto veci na tom fotení nikoho nezaujímajú. Povedala som mu, že ak nechce, aby sa zo mňa stal schizofrenik, tak by mal rešpektovať, že na nikoho neútočím, ale že poviem svoj názor ak dôjde na tému. Toto boli veci, v ktorých som bola problémová.
Jak se ti vlastně líbí věci od Markuse Selga?
Veľmi.
Co se ti na nich líbí?
Sú mi blízke v mnohých aspektoch, asi hlavne tá príroda, neviem ako to popísať. Cítim, že sú strašne dobré z môjho pohľadu. A tiež ma priťahuje celé to tajomno, ktoré tam je.
Ptám se, protože v jeho věcech a přístupu není žádná ironie, což je dnes poněkud neobvyklé.
A to je to krásne. Ja som bola celú pubertu považovaná za úplného kreténa, ktorý je absolútny snílek. Bola som príliš citlivá, príliš poetická, príliš tamto... A u neho som prvýkrát mala pocit, že tie veci, čo cítim, nie sú zlé. Bol pre mňa ako balzám. Tam som začínala naberať istotu vo svojom videní.
V tomto místě se rozhovor zcela rozpadl naší naprostou nezpůsobilostí položit jakoukoliv další otázku. Všechny končily v bezedné bažině naprostých blábolů. Proto byla závěrečná část rozhovoru vedena písemně.
Co vnímáš jako umělecký mainstream? Snažíš se vůči němu vymezovat?
Vymedzujem sa voči veciam, ktoré mne ako človeku nerezonujú na úrovni osobnej skúsenosti. Názory na veci, ktoré neprejdú mojou osobnou skúsenosťou sa snažím si nevytvárať...
Jak se tvá umělecká práce propojuje se zkušenotí topmodelky a světem módy?
Myslím, že tak ako všetko ostatné čím predsa vo svojom živote prechádzam, všetko sa prepája, ale nie som si istá či sa dá na tú prepojenosť tak jednoznačne poukázať.
Hlásíš se k romantické tradici? Co pro tebe případně znamená?
Ja sa nehlásim k ničomu, čo vzniklo predtým než som vznikla ja. Hlásim sa ale k tomu, čo prežívam a budem prežívať od svojho narodenia po smrť a pokiaľ toto spadá do nejakej kategórie, tradícii alebo štýlu, možu si ma tam ľudia asi sami zaradiť.
Je pro tebe důležitá okolnost, že jsi Slovenka?
Nebola som zatiaľ v žiadnej situácii, kde by som si to uvedomila.
Co bys označila za kardinální obsah své práce?
Pozorovanie drobných momentov, pocitov, rozširovanie priestoru skúsenosti a skúmanie ich. Rozoznávanie vlastných myšlienkových vzorcov a hodnoty myšlienky. Neustále pozorovanie, rozkladanie a následné zloženie. Mám veľa otázok, a odpovede druhých mi nie vždy stačia. Chcem ich cítiť a rozširovať si vedomie. Vzťahy s druhými, priestory a sledy udalostí, v ktorých s nimi som.
Kdy a kde ses narodila, Kristíno?
Narodila som sa v Bratislave 25. Septembera 1980.
Co dělali tvoji rodiče?
Otec je vyučený umelecký stolár. Reštauroval po centre Bratislavy také tie historické dvere. Mama študovala scénografiu v Prahe, ale nakoniec robila dlhé roky animátorku v Slovenskej televizii. Kreslila všetky večerníčky a rozprávky...
Máš sourozence?
Sestra je hrozně zručná, učila sa na vlasovú stylistku, ale nakoniec ju to nebavilo, tak robí šéfku v módnom obchodě, je stvorená na šéfovanie. Romana je mladšia o sedem rokov a ďalších súrodencov nemám.
Měla jsi v dětství umělecké sklony?
Kreslila som si a hlavne som chcela byť žurnalistka, novinová reportérka. Od siedmich rokov som písala. Ani neviem, kde vznikol nápad, že budem novinová reportérka, možno som to od niekoho odpozorovala. Ale mala som to presne dané: žurnalistika, písanie a hlavne tancovanie. Ja som tancovala...
Lidové tance?
Bola som vo veľkom folklórnom súbore, niečo ako Lúčnica, akurát pre mladších. Volala sa Dovinka.
Jezdili jste s Dovinkou po zájezdech?
Chodili sme na sústredenia aj na vystúpenia, takže som vlastne od tých piatich rokov už bola dosť často na cestách.
Byl to dívčí soubor?
Boli tam aj chlapci, bolo to zmiešané.
A kolik vás bylo?
Bolo nás asi päťdesiat. Pamätám si jeden deň, mama čakala vonku v tej čakárni, kým dotancujeme a zrazu uprostred hodiny ten učiteľ vyletel von, snáď sa zbláznil počas tej hodiny a nás päťdesiat detí tam nechal, neviem, či sme robili veľký bordel, pamätám si to už nejasno. Nemal žiadneho asistenta, tak to asi nezvládol. Ale toto sa stalo ešte v súbore, do ktorého som chodila predtým.
Tancovali jste v krojích?
Na skúšky sme mali široké sukne. Základom bolo, aby sa tá sukňa točila veľmi vysoko, muselo to tvoriť rovnú líniu. To bolo zaujímavé pre chlapcov, pretože oni robili také triky, že ti takto plieskali do sukne a tým ju nadzdvihovali. Na vystúpeniach sme mali normálne kroje. To bolo krásne, hlavne na folklórnych festivaloch, kde napríklad boli baby Goralky a mnoho ďalších krojov z iných oblastí Slovenska…
Měli jste takové ty kožené mokasíny se šněrováním?
Neměli a všetkým, čo ich měly, som hrozne zavidela... My sme mali úplne najobyčajnejšie krbce.
Co to je?
Krbce to sú kožené jednoduché topánky na priehlavku so zaväzovaním.
Jak ti šlo tancování?
Ja si myslím, že to bolo fajn, aj spievanie mi išlo super, kým som nezačala mutovať, potom ma zo sólistky zosadili...
Holky mutujou?!
Jo, jo. Ja som na spievaní začínala všetky pesničky sopránom a učiteľka bola úplne nadšená, ale potom v puberte ma dala na druhé hlasy a rok na to mi povedala, že už nemusím chodiť.
Jak dlouho jsi tancování a zpívání dělala?
Dvanásť rokov. Bola som celkom závislá na pohybe.
To jsi asi dělala během základní školy, měla jsi čas ještě na něco jiného?
Chodila som na základnú školu, ktorá bola vrátená cirkvi, takže vo štvrtej triede sa zmenila na katolícku školu a začali nás učiť mníšky. Museli sme sa modliť.
Takže jsi měla náboženskou výchovu?
Mohli sme si vybrať medzi náboženstvom a etikou. Ja som si vybrala náboženstvo, kde sme mali super kňaza. Kvoli nemu som išla na krst aj príjímanie.
Jsi věřící?
Nie, myslím, že to bola úplná haluz. Sedávala som vtedy v prvom rade a premýšľala som nad ním, že je to taký zvláštny člověk. Keď som nadávala, tak som od neho dostávala vynadané, aby som nebrala božie meno nadarmo...
Byla jsi svědomitá žákyně?
Celkom som nerobila problémy. Bola som hrozný outsider. Vôbec som nevedela ako sa začleniť.
Přitom jsi byla od mala v těch souborech...
Ja som väčšinou mala šťastie, že si ma líder tej skupiny obľúbil a tak som bola pod jeho ochranou, ale keby nebolo toho jedného člověka, tak som bola asi trochu mimo.
Kam jsi šla po základní škole?
Najprv som bola rok na strojárine, kde som vôbec nič nechápala. Išla som tam, pretože tam išla suseda. Hovorila mi, že tam berú bez prijímačiek, hahahaha. To bolo peklo, všetci videli, že tam nepatrím, vôbec som nevedela, o čom učitelia hovoria... Po roku som našťastie prestúpila na gymnázium. Tam už som začínala cestovať. V pätnástich som bola prvýkrát v New Yorku.
Aha a jak jsi se dostala k modelingu?
V dvanástich, keď bol otec chorý, som mu vybehla kúpiť lieky a na ulici ma zastavila pani, že by som mohla hrať v novom celovečernom filme, aby som prišla na casting do ateliérov na Kolibe. Bola som z toho tak mimo, že som sa otáčala, či sa nepozerá na niekoho za mnou, potom som bežala domov. Na castingu ma vybrali. Bolo tam ešte asi šesť ďalších detí, ale to boli detskí herci. Ten film točil Miloslav Luther. Bol to jeden z prvých celovečerných filmov po dlhej pauze na Slovensku, ja som v ňom hrala obesenú.
Co se stalo potom?
Oni si ma zaradili do ich databáze medzi komparzistov a hercov. Keď potom prišla na Kolibu Dominique Caffin, taká Francúzska, krásna, elegantná a navoňaná žena a vybrala si ma do Paríža, do Elite, tak som z toho bola trochu v šoku. Povedala mi, že si pre mňa o rok príde, lebo v tej dobe som mala trinásť.
To zní jako vzkaz od čerta, hahaha.
Povedala, že som ešte moc mladá, ale za rok, až budem mať štrnásť, že príde.
A přišla?
Ja som nikdy nesnívala, že budem modelkou. Nikdy som sa nevnímala ako fyzicky krásna, to musím asi zdôrazňiť, pretože to je asi divné. Viem, že štrnásťročné baby sú väčšinou inde... Obvykle riešia ako vyzerajú. S Francúzkou to nakoniec dopadlo trochu inak. V období medzi dvanástimi a pätnástimi som mala kamarátku, ktorá chcela byť modelkou. Zúčastnila sa castingu modelingovej súťaže Elite Model Look a ja, ako dobrá kamarátka, som ju povzbudzovala a podporovala. Išla som s ňou na ten casting ako sprievod a tam ma uvidel riaditeľ celého projektu a okamžite ma posunul do finálového výberu. To som vôbec nechápala...
A ta kamarádka postoupila?
Nie a od tej doby sa so mnou nebavila.
Já jsem si to myslela...
To bolo fakt zlé.
A to byl konečně start tvé kariéry topmodelky? Jak si ji zvládala ze studiem na gymnáziu?
Keď je niekto takto mladý, tak cestuje len cez prázdniny, aby to nerušilo štúdium na škole. Takže som prišla do Milána cez letné prázdniny, čo bola taká skúška, ako mi to pôjde a ako to zvládnem, byť mimo domova. Potom v pätnástich som išla do New Yorku na tri mesiace cez letné prázdniny.
Měla jsi nějakou opatrovatelku?
Staršie modelky sa o mňa postarali.
Jsou hodný ty starší chůvy-modelky?
Sú, sú.
A tyhle starší modelky tě zasvětily do toho, jak to funguje?
Nie. Ono to funguje tak, že keď prídeš do Milána, väčšinou dostaneš na deň kľudne aj desať rôznych schôdzok, castingov po celom meste, kde musíš ísť s bookom a ukázať sa. To je také hodenie do vody, tam už s tebou nikto nechodí. Občas sa stane, že niekomu vyjdú rovnaké schôdzky, ale väčšinou človek ide sám. To bol celkom boj, ja som nevedela po anglicky, mobily ešte neboli. Vôbec som nepoznala mesto. Trvalo mi aj tri hodiny dostať sa na jedno miesto a väčšina peňazí, čo som dostávala ako vreckové na týždeň, som utratila za telefónne karty, pretože som stále volala domov a bola som nešťastná, že mi je tam hrozne a že chcem ísť naspäť, haha. Moja mama bola taký rázny typ a možno spoznala, že potrebujem trošku postrčiť, tak povedala, že nie, že som tam teraz prišla, a že tomu mám dať ešte pár týždňov a potom sa, keď to bude stále hrozné, môžem vrátiť. A týždeň na to som dostala prehliadku Calvin Klein, čo bolo dobré, pretože som začala aj niečo robiť. Ľudia sú hrozne nešťastný z toho, že ich niekto odmietne a ja som to odmietanie zažívala desaťkrát denne a ešte také to blbé, že ho človek nemohol ovplyvniť. Oni sa na teba na sekundu pozreli, book ani neprelistovali a ty si tam išla treba dve hodiny. Castingy sú buď, alebo.
Ale ty jsi musela tím odmítáním trpět méně než děvčata, jejichž snem bylo stát se modelkou?
Ja som to mala vždy trochu na háku a preto som bola problémová.
Co míníš tím, že jsi byla problémová?
Ale to bolo hlavne neskôr. Znamenalo to, že som rušila práce, ktoré sa nerušia, že mi bolo jedno, že mám fotiť Pradu, pretože som bola unavená a chcela som ísť domov, a to sa v tejto branži nerobí.
Jak si vnímala samotnou módu, šaty, návrháře?
Mňa zajímalo hlavne ako dopadne moje chovanie pred kamerou. Keď sa na to pozeráte z inej strany, tak je to práca celkom zložitá. Je zaujímavé vedieť ako pracovať s telom a cítiť svoje telo. Ono je to celkom podobné tancu, že sa úplne ovládaš, dokážeš si predstaviť, ako ten ktorý pohyb vyzerá pre divákov. Takže asi najsilnejšie, čo si pamätám z tých začiatkov, bolo poznávanie toho, že si člověk začíná uvedomovať svoje telo.
Nebylo to i tím, že tvé začátky se překrývaly s pubertou?
Možno.
Pokud si odmyslíme obcházení castingů, tak tvoje práce spočívala spíš ve focení nebo v chození přehlídek?
Ja som robila oboje.
Kdy jsi šla první přehlídku?
To je zaujímavá otázka, to fakt už neviem, ale ja som dlho nemala žiadny úspech. Od štrnástich som robila fotenie, ale taký štandard. Až do devätnástich som cestovala rôzne po svete a po Ázii.
Jak dlouho jsi pracovala v Asii?
V Ázii nie je trh, ktorý by určoval trend ďalej, ale je tam priestor nafotiť dobré fotky pre svoj book, pretože normálne si ich človek platí a keby si to mal človek všetko zaplatiť, tak sa nedoplatí. Takže sa to robí tak, že sa modelka pošle do Ázie, kde je pre ňu jednoduchšie zohnať prácu a fotiť tam pre rôzne časopisy a katalógy a tým pádom z toho dostať fotky a vytvorit si nejaké portfólio, s ktorým potom môže isť do Paríža. Paríž je centrum, keď prerazíš tam, tak prerazíš úplne všade.
Kdy jsi začala tušit, že chceš skutečně dělat kariéru modelky?
To bolo až oveľa neskôr a stále to nebolo spojené s myšlienkou, že sa s tým nejako extrémne stotožním. Jednoducho to bolo postavené tak, že jsem začínala svoje meno brať ako firmu. Bola to spoločnosť a ja som bola riaditeľ svoje vlastnej spoločnosti, svojho mena. Potom som začala k tomu trošku inak pristupovať.
To je zajímavá myšlenka na to, že jsi byla adolescent.
Ale ešte som chcela povedať, že tie modelingové agentúry vytvárali dobré zázemie. Oni sú tí prostredníci, takže dievča nemusí mať nutne pocit, že je v nejakom biznise, pretože oni sa o ňu starajú, oni zoženú všetko od A po Z, aby to urobili čo najpohodlnejšie a najpríjemnejšie. Neustále máš nad sebou dozor. Niekoho, kto sa o teba stará, agenta alebo asistenta, takže to nie je až tak zložité. Od teba sa ale čaká, že podáš skvelý výkon.
Cos dělala po večerech v tomhle věku v Miláně?
Hahahaha. Neboli tam rodičia, tak je jasné, že to prvé obdobie bolo dosť divoké.
Sex, drogy, modeling...
Nie, drogy paradoxne nie. Navyše som sa s nimi vôbec nestretla, možno niekde dievčatá mali nejakú trávu, ale to je asi všetko. Alkoholu bolo dosť, ale potom som zistila, že v Čechách je to to isté. Hahahaha. Zase taký rozdiel mezi parížskym backstagom a pražskou vernisážou to nie je. A keď som začala robiť viacej okolo devätnásteho roku, tak to je ako vo vrcholovom športe. Na alkohol a zábavu vôbec nie je čas. Pracovala som dvadsať hodín denne a bolo to strašne náročné, fakt extrémne. Aj niekoľkokrát som kvôli tomu bola v nemocnici.
Zhroutila si se?
Hej, fyzicky. Telo ti povie: A dosť. Lietala som častejšie ako majú povolené letušky. Len si predstav, že letíš trikrát týždenne do New Yorku...
To dostaneš super jet lag...
To už ani nie je jet lag, ten biorytmus sa tak naruší, že už nevieš, kde si, aký je deň, koľko je hodín, či je noc. Ja som vždy spala so zatiahnutým závesy, aby som vôbec zaspala a keď som ich roztiahla, tak som chvíľu nevedela či som v Paríži, New Yorku... Vlastne tomu filmu Lost in translation sme všetci dosť rozumeli, tam je to skvele popísané, celkovo a hlavne ten ázijský trh.
Jaký bývají vztahy mezi modelkami?
Fajn. Možno tým ako je práca fyzicky náročná, tak tie baby držali spolu. Boli sme ako tlupa. Človek prišiel z Paríža do New Yorku a tam videl pätnásť báb, čo poznal, boli to také piliere. Keď začínal Fashion Week najskôr bol New York, Miláno, Paríž, tak sme boli v celom lietadle len modelky, piloti a letušky z toho mali hroznú zábavu, pretože to bol vždy hrozný bordel – museli sme prepnúť do iného režimu, aby sme tých šesť týždňov zvládli. Bolo to divoké.
Jak se z modelky stane topmodelka?
Ja viem presne, kedy sa to stalo. Funguje to ako domino efekt, stačí keď ti jeden človek, ktorý má moc v módnom biznise, dá šancu a potom to ide samo. A ja teraz zisťujem, že veľa rozdielov medzi modelingom a umením nie je. To ako fungujú galérie je dosť podobné agentúram, myslím.
Agentura vám zajišťovala výuku angličtiny, nebo si se učila sama?
Sama, ja som sa ani neučila, mala som slovník, jednoducho rukami nohami. Nejako som sa do toho pomaly dostala, naučila som sa to na tých cestách za jazdy.
Umíš i italsky?
Angličtina stačí.
Jak si zvládala gymnázium?
Ja som sa hrozně snažila, ale dostala som sa do bodu, kedy som sedela v gymnáziu v lavici a učiteľ nám vysvetľoval matematiku a ja som mala pod lavicou tri mobilné telefóny a riešila som letenky do Tokia. Prišlo mi to zrazu úplne absurdné. Už som vedela, že som v niečom tak rozbehnutom, že mi nešlo sa vôbec vrátiť k běžnému životu. Musela som si vybrať. Prešla som na súkromný gympel, kde som myslela, že mi vyjdú v ústrety a uvidia, že sa hrozne snažím zvládať prácu a zároveň doštudovať. Ale nešlo to, u toho gymnázia moje štúdium skončilo. U nás v rodine to nikdy nebolo skvelé s peniazmi, tak mi prišlo, že robím správnu vec, môžem pomôcť aj rodine, takže som od útleho veku prispievala do rozpočtu.
Šetřila jsi si?
Ja som nepoznala hodnotu peňazí. Vedela som, že ich chcem z časti dávať našim a mala som pocit, že im pomôžem. Chceli von a bolo okolo toho veľa hádok, tak som im prispela a myslela si že to bude fajn. Ja som nič nechcela. Možno to bola trochu blbosť, ale v tom momente mi to bolo jedno. Cítila som, že ma peniaze oddeľujú od mojich najbližších. A potom sa to začalo skrz tie peniaze hrozne riešiť a ja som si k nim vypestovala hrozne blbý vzťah. Veľa ľudí sa so mnou nechcelo baviť a ja som ich všetkým rozdávala. Povedala som, pôjdeme niekam a ja to všetkým zaplatím a až potom som si uvedomila, že im to mohlo pripadať, že ich ponižujem, ale ja som mala pocit, že si urobíme super výlet. Tam sa začali diať divné veci.
Dostávala jsi se tedy mimo reálný kontext?
Keď som nad tým rozmýšľala, mala som pocit, že najväčší problém modelingu je fakt, že ťa úplne minie, že ideš do školy, kde stretneš ľudí, že ideš v piatok na diskotéky, celé to skupinkovanie. Ale keď si pripomeniem minulosť, tak som rovnako na tej základnej škole bola trochu mimo.
Asi jsi byla disponovaná...
Asi hej.
Ono to houfování asi vede do jistý míry ke spokojený průměrnosti. Vnímala jsi tehdy módu jako estetickou disciplínu, za kterou je víc než povrch a fetiš?
Hmmm.
Nezajímalo tě to?
Mňa napadajú iné veci. Pamätám, že za mnou prišiel jeden dobrý francúzsky návrhár a hovoril bookerovi, ktorý bol vedľa mňa, že takto nie, že vidí v mojich očiach niečo, čo sa nehodí pre módny biznis. Neviem. Ja som nikdy nefotila veci, ktoré by boli extrémne štylizované. Nikdy som až tak moc nič nehrala. Čoskoro som si uvedomovala estetiku pohybu, tela, eleganciu...
Jak funguje spolupráce mezi modelkou a návrhářem?
Ja som mala zvláštny talent, že som u tých ľudí vycítila, čo chcú bez toho, aby sme o tom museli ďalekosiahle hovoriť. Nejako sa mi podarilo napojiť, okamžite som vycítila, čo im príde krásne a čo chcú zdôrazniť.
A vycítila jsi to z jejich reakcí nebo na základě šatů?
Šaty tam nehrali vôbec žiadnu rolu, tie boli vedľajšie. Tam išlo o charizmu. Ono je vidieť, keď šaty predčia modelku. Ale keď sa tomu modelka vyhne, tak sa z fotky stane čosi ako filmový záber, kde má človek na sebe oblečenie ako druhotnú vec. Keď to porovnám napríklad s tým ako sa fotí móda tu, tak je to dosť veľký rozdiel. Tam sú ľudia okolo hlavne prirodzený. Návrhár je u toho a všetci to majú v krvi, neviem ako to presne nazvať... Ono koľkokrát z tých šiat je vidieť len minimálne, většinou išlo o nejakú atmosféru, dojem... Ja som počula, že fotenie produktov si žiadajú lokálne pobočky. Napríklad si požičajú šaty z butiku Louis Vuitton a lpia na tom, aby boli šaty dobre vidieť. Ale keď som robila v cudzine prehliadku Louis Vuitton, tak bola jasná záležitost, že tie baby sú rovnako dôležité ako tie šaty.
Zajímal se o tebe vůbec český nebo slovenský bulvár?
Ja som mala veľké šťastie, že som mala prirodzený rešpekt. Keď už o mne vyšiel článok, většinou v ňom nebola žiadna podpásovka.
Asi jsi ani nebyla žádná královna místních večírků?
Nie.
Možná to je i tím.
Oni asi cítili, že som bola rešpektovaná vonku a že som urobila dobrú kariéru, že to bola seriózna vec. Namakala som sa ako blázon a veľa ma to naučilo. Naviac, v móde sa to tiež zvykne deliť na komerčné a alternatívne veci a ja som vždy bola skôr ten alternatívny typ. "Komerčné" veci som skoro nikdy nerobila, aj keď som veľmi chcela.
Je tam víc peněz, hahaha.
Bola som úplne nadšená, keď som mala fotiť jeden katalóg. Ale oni stále hovorili, že sa tvárim nasratá, hahaha. Hrozne som sa snažila usmievať nasilu, ale neviem bohužiaľ fejkovať. Stála som tam a hovorila si, že celé to fotenie je nejaké trápne.
Ty si se chtěla zaprodat, ale nevyšlo ti to, hahaha.
Nie vôbec.
Mě přišel vždy v módě zvláštní vztah mezi přirozeností a umělostí.
Kedysi som fotila s fotografom Irwingom Pennom Chanel pre americký Vogue. On bol veľké eso, od 40. rokov fotil nádherné portréty. Ľudia z Vogue ma posadili do auta a odviezli k nemu. Bol to starý pán a mne bolo zvláštne, že chcel vidieť moje ruky, pol hodiny mi sledoval ruky a mne to prišlo hrozne oldskúlové, desne krásne, ako vníma tie ruky. Hovoril mi nech zavolám svojej mame a poviem jej, že je so mnou spokojný. Fotenie bolo super.
Po nějaký době jsi asi musela cítit, že kariéra modelky je dočasná. Jak si přemýšlela o tom, co budeš dělat dál? Věnovala si se už umění?
Ja som začala najskôr fotiť módu. Bavili ma stredoformátové fotoaparáty. Možno aj tým, že som ich mala stále pred sebou, fascinovali ma osvetľovači a technické veci okolo fotenia. Začala som robiť veľké polaroidy, vytvárala som si také série. Ale nebrala som to ako umenie, skôr ako dokumentárne fotky. Začala som si písať, ale tá práca už bola veľmi náročná, nemala som absolútne voľný čas a všetko som mala nalajnované hrozne dlho dopredu. Došla som do bodu, kedy som si musela vybrať. Veľa ľudí mi nevie ten koniec odpustiť. Neustále sa pýtajú, prečo som v tom najlepšom skončila, že to nie je absolútne možné.
Vždyť se říká, že v nejlepším je třeba skončit.
To som hovorila aj ja.
Jak dlouho jsi dělala modeling? Deset let?
O to ani nejde. Na Slovensku vyšiel článok v časopise Sme, veľký profil a ja som v ňom rozprávala historku, ako som sa v Paríži náhodou stretla s tou ženou, ktorá hovorila, že si pre mňa o rok príde. Vtedy som končila s modelingom, bolo to akési uzavretie kruhu. Bolo zvláštné, že prvé čo na mňa vybafla bolo, že sa v Paríži rozpráva o tom, že som na drogách a preto som skončila. Vraj sme si to dovolili len ja a Brigitte Bardot. Nikto nebol schopný akceptovať, že to je moje slobodné rozhodnutie a tak prihadzovali tie historky, že som na odvykačke, alebo že som mala veľké problémy a preto som prestala. Muselo to mať iný dôvod, než to, že som to jednoducho chcela.
A jak se to projevilo, přestala jsi brát nabídky, přestěhovala jsi se z Bratislavy do Prahy?
Prvý rok mi stále volali a lámali ma, chceli ma presvedčiť, aby som to nerobila. Ale ja som bola zaťatá. Vrátiť sa do Bratislavy bolo nemysliteľné. Bratislava bola veľmi malá po všetkých tých cestách. Praha je praktický kompromis, je blízko k rodine, ale zároveň nie som vedľa nich.
Kdy jsi si začala říkat, že tvé focení by mohlo být chápáno jako umění a jakým způsobem si začala pronikat do umělecký komunity?
Robila som veľa vecí prirodzene, po tých všetkých rokoch toho zvláštneho žitia niekde v medzipriestore, som mala v sebe veľa potlačených vecí a musela som ich spracovať a k tomu som konečne mala čas a priestor. Od módnych fotiek som prešla k portrétom. Potom som fotku začala kombinovať s hudbou a to pomerne rýchlo a prirodzene prešlo k filmu. Prišli momenty kedy mi nebolo zrovna dobre, tak som začala kresliť. Kreslenie bola jediná vec, ktorá mi v daný moment išla. Ale nikde som to neukazovala, nemala som potrebu to s niekým zdieľať, mimo to, že som si to dávala na vlastný web, a trvalo to viac menej do doby, než som stretla Markusa (Markus Selg je současný německý umělec.), ktorý to videl a vzbudil vo mne pocit, že by to ľudia mali vidieť. Dlho som sa bála, hovorila si, že sú to veľmi osobné veci a nebola som člověk, čo je zvyknutý na nejaké veľké vnútorné zdieľanie, pretože to odo mňa do tej doby nikto neočakával. Napríklad v New Yorku som mala problém, že som sa bavila s klientmi o politike. Keď potom doletel šéf z Paríža, povedal mi, že prvé čo počuje po prílete do New Yorku je sťažovanie sa od klientov, že veľmi prejavujem svoje osobné názory.
Koho volíš? Hahaha.
Hahaha, už som poučená. Hovoril mi, že ráno si musím nasadiť masku a že tieto veci na tom fotení nikoho nezaujímajú. Povedala som mu, že ak nechce, aby sa zo mňa stal schizofrenik, tak by mal rešpektovať, že na nikoho neútočím, ale že poviem svoj názor ak dôjde na tému. Toto boli veci, v ktorých som bola problémová.
Jak se ti vlastně líbí věci od Markuse Selga?
Veľmi.
Co se ti na nich líbí?
Sú mi blízke v mnohých aspektoch, asi hlavne tá príroda, neviem ako to popísať. Cítim, že sú strašne dobré z môjho pohľadu. A tiež ma priťahuje celé to tajomno, ktoré tam je.
Ptám se, protože v jeho věcech a přístupu není žádná ironie, což je dnes poněkud neobvyklé.
A to je to krásne. Ja som bola celú pubertu považovaná za úplného kreténa, ktorý je absolútny snílek. Bola som príliš citlivá, príliš poetická, príliš tamto... A u neho som prvýkrát mala pocit, že tie veci, čo cítim, nie sú zlé. Bol pre mňa ako balzám. Tam som začínala naberať istotu vo svojom videní.
V tomto místě se rozhovor zcela rozpadl naší naprostou nezpůsobilostí položit jakoukoliv další otázku. Všechny končily v bezedné bažině naprostých blábolů. Proto byla závěrečná část rozhovoru vedena písemně.
Co vnímáš jako umělecký mainstream? Snažíš se vůči němu vymezovat?
Vymedzujem sa voči veciam, ktoré mne ako človeku nerezonujú na úrovni osobnej skúsenosti. Názory na veci, ktoré neprejdú mojou osobnou skúsenosťou sa snažím si nevytvárať...
Jak se tvá umělecká práce propojuje se zkušenotí topmodelky a světem módy?
Myslím, že tak ako všetko ostatné čím predsa vo svojom živote prechádzam, všetko sa prepája, ale nie som si istá či sa dá na tú prepojenosť tak jednoznačne poukázať.
Hlásíš se k romantické tradici? Co pro tebe případně znamená?
Ja sa nehlásim k ničomu, čo vzniklo predtým než som vznikla ja. Hlásim sa ale k tomu, čo prežívam a budem prežívať od svojho narodenia po smrť a pokiaľ toto spadá do nejakej kategórie, tradícii alebo štýlu, možu si ma tam ľudia asi sami zaradiť.
Je pro tebe důležitá okolnost, že jsi Slovenka?
Nebola som zatiaľ v žiadnej situácii, kde by som si to uvedomila.
Co bys označila za kardinální obsah své práce?
Pozorovanie drobných momentov, pocitov, rozširovanie priestoru skúsenosti a skúmanie ich. Rozoznávanie vlastných myšlienkových vzorcov a hodnoty myšlienky. Neustále pozorovanie, rozkladanie a následné zloženie. Mám veľa otázok, a odpovede druhých mi nie vždy stačia. Chcem ich cítiť a rozširovať si vedomie. Vzťahy s druhými, priestory a sledy udalostí, v ktorých s nimi som.
neděle 14. září 2014
7897
Sepsali David Kořínek a Marek Meduna.
Scéna
Scéna je obvykle uzavřená, herci na jevišti ztvárňují předepsané role, diváci je pozorují z přítmí sálu. Sice si nepamatuji, že bych někde viděl nápis: „Divákům je přísně zapovězeno vstupovat na jeviště. Nerušte herce při práci.“ Rozumí se to jaksi samo sebou. Pokud mluvíme o výtvarné scéně okolnosti se trochu proměňují. Není snadné odlišit herce od diváků. Většinou jsou sami sobě těmi druhými, a to naráz. Na tuto scénu může přijít kdokoliv, může se cokoliv stát, ale většinou nikdo nechodí a děje se toho tolik a v podobném duchu, že se aktivita protagonistů scény mění ve společenský zvyk.
Chodit všude nebo nikam, toť otázka. V důsledku to vyjde nastejno. Sociální rozměr je pochopitelně rozdílný, ale to je tak všechno. Vernisáže tu nejsou od umění, ale od scény. Kdekdo na nich pozná, kdo je odkud. Dresscode není nijak daný, přesto víme na první pohled kdo je kdo. Je ale dobré vypadat slušně. Pokud tedy nepatříme k post internetům. Ale to je jiná scéna, o té nemluvíme. Slušně a upraveně. Globálně. Tak jako všude, asi. Normálně.
Scéna je členěna do několika soustředných kruhů, které oddělují aktéry dle stupně zasvěcení. Zároveň je rozdělena do výsečí, ve smyslu volebních koláčů, podle typu práce, názorů a závisti, ve shodě s vůdčími osobnostmi té či oné výseče. V samém středu kupodivu není Dis, ani Vítek Havránek, ba ani zemdlévající a bezzubý Milan Knížák, ale vnějšek, propadlo pryč z této scény a této země. Všichni se jak tučňáci tísní na malé ploše a pomalu postupují vpřed k propadlu. Každý doufá, že i se na něj dostane. Povede se to však jen těm nejagresivnějším či nejkluzčím jedincům. Ti, na které se nedostalo, tvoří scénu.
Jádro scény stárne, přesto je okamžik rozpadu zatím v nedohlednu. Mění se zvyky. Není už dobré stěžovat si na příjmy, atraktivita úspěchu pronikla i sem. Nikoho však už nezajímá kde kdo vystavoval, protože tam vystavoval už každý a ne jednou. Ani o rezidencích už není dobré mluvit, může to znamenat neúspěch doma. A přes rezidence se kariéra venku nedělá. Rezidence je oddalovaná chudoba. Naopak nosí se kasat se zahraničními úspěchy. Stačí říct město a všem musí dojít, že dotyčný tam nebyl na dovolené, ale pracovně. Pracovně může znít i lépe, než že jsem tam vystavoval. Pracovně je lepší. A také trochu tajemné neb umělec málokdy mluví o práci. Dovolená se odehrává ponejvíce v Asii.
K dobrému tónu patří mluvit o čtvrtích, případně o stěhování. Předpokládá se všeobecná znalost dobrých adres. Fanoušci to nechápou, ale to je jejich věc. Neb většina aktérů dosahuje středního věku (střední věk začíná v den 35. narozenin, který nadosmrti znemožní vyhrát Chalupeckého) baví se o dětech, resp. seriálech. Stále vzniká oboje, témat je tedy zatím dostatek.
Každý text o scéně zmnožuje její obrazy. Činí vše neprostupnějším a vzdaluje její příslušníky od reality, od utrpení, od smrti a nárazu do zavřených dveří. Místo aby umělci s diváky přetvářeli svět okolo, příslušníci scény mluví sami o sobě. Příznakem budiž zcizování a upozorňování na fakt uměleckého média, lhostejno zda fotografie, malby či sochy. Tvoří se s jistotou a na jistotu. Jako Pierre Huyghe.
Současně je scéna zrcadlo, kde každý vidí sám sebe. Píši-li o scéně, popisuji své obsese a traumata, svůj neúspěch i své chvilky „slávy“. Můj obraz je dvouhlavý jako tele ve formaldehydu, nebo jako náhodně vytažená karta. V minulosti byly pokusy ovlivnit celou scénu. Milan Salák by mohl vyprávět o tom, jak se mu projekt Nevystavujete v roce 2001 protáhla na více let. Naprostá většina selhala a neblaze se ovlivnila život svých iniciátorů. Scéna je zrcadlo, jehož obraz je prchavý a nebezpečný. Nejvhodnější je na něj zapomenout. Podobnost názorů a typ kariéry ještě nezakládá scénu. A scénou není scéna, ale svět a tam se dá smrt zahrát jenom jednou.
Scéna
Scéna je obvykle uzavřená, herci na jevišti ztvárňují předepsané role, diváci je pozorují z přítmí sálu. Sice si nepamatuji, že bych někde viděl nápis: „Divákům je přísně zapovězeno vstupovat na jeviště. Nerušte herce při práci.“ Rozumí se to jaksi samo sebou. Pokud mluvíme o výtvarné scéně okolnosti se trochu proměňují. Není snadné odlišit herce od diváků. Většinou jsou sami sobě těmi druhými, a to naráz. Na tuto scénu může přijít kdokoliv, může se cokoliv stát, ale většinou nikdo nechodí a děje se toho tolik a v podobném duchu, že se aktivita protagonistů scény mění ve společenský zvyk.
Chodit všude nebo nikam, toť otázka. V důsledku to vyjde nastejno. Sociální rozměr je pochopitelně rozdílný, ale to je tak všechno. Vernisáže tu nejsou od umění, ale od scény. Kdekdo na nich pozná, kdo je odkud. Dresscode není nijak daný, přesto víme na první pohled kdo je kdo. Je ale dobré vypadat slušně. Pokud tedy nepatříme k post internetům. Ale to je jiná scéna, o té nemluvíme. Slušně a upraveně. Globálně. Tak jako všude, asi. Normálně.
Scéna je členěna do několika soustředných kruhů, které oddělují aktéry dle stupně zasvěcení. Zároveň je rozdělena do výsečí, ve smyslu volebních koláčů, podle typu práce, názorů a závisti, ve shodě s vůdčími osobnostmi té či oné výseče. V samém středu kupodivu není Dis, ani Vítek Havránek, ba ani zemdlévající a bezzubý Milan Knížák, ale vnějšek, propadlo pryč z této scény a této země. Všichni se jak tučňáci tísní na malé ploše a pomalu postupují vpřed k propadlu. Každý doufá, že i se na něj dostane. Povede se to však jen těm nejagresivnějším či nejkluzčím jedincům. Ti, na které se nedostalo, tvoří scénu.
Jádro scény stárne, přesto je okamžik rozpadu zatím v nedohlednu. Mění se zvyky. Není už dobré stěžovat si na příjmy, atraktivita úspěchu pronikla i sem. Nikoho však už nezajímá kde kdo vystavoval, protože tam vystavoval už každý a ne jednou. Ani o rezidencích už není dobré mluvit, může to znamenat neúspěch doma. A přes rezidence se kariéra venku nedělá. Rezidence je oddalovaná chudoba. Naopak nosí se kasat se zahraničními úspěchy. Stačí říct město a všem musí dojít, že dotyčný tam nebyl na dovolené, ale pracovně. Pracovně může znít i lépe, než že jsem tam vystavoval. Pracovně je lepší. A také trochu tajemné neb umělec málokdy mluví o práci. Dovolená se odehrává ponejvíce v Asii.
K dobrému tónu patří mluvit o čtvrtích, případně o stěhování. Předpokládá se všeobecná znalost dobrých adres. Fanoušci to nechápou, ale to je jejich věc. Neb většina aktérů dosahuje středního věku (střední věk začíná v den 35. narozenin, který nadosmrti znemožní vyhrát Chalupeckého) baví se o dětech, resp. seriálech. Stále vzniká oboje, témat je tedy zatím dostatek.
Každý text o scéně zmnožuje její obrazy. Činí vše neprostupnějším a vzdaluje její příslušníky od reality, od utrpení, od smrti a nárazu do zavřených dveří. Místo aby umělci s diváky přetvářeli svět okolo, příslušníci scény mluví sami o sobě. Příznakem budiž zcizování a upozorňování na fakt uměleckého média, lhostejno zda fotografie, malby či sochy. Tvoří se s jistotou a na jistotu. Jako Pierre Huyghe.
Současně je scéna zrcadlo, kde každý vidí sám sebe. Píši-li o scéně, popisuji své obsese a traumata, svůj neúspěch i své chvilky „slávy“. Můj obraz je dvouhlavý jako tele ve formaldehydu, nebo jako náhodně vytažená karta. V minulosti byly pokusy ovlivnit celou scénu. Milan Salák by mohl vyprávět o tom, jak se mu projekt Nevystavujete v roce 2001 protáhla na více let. Naprostá většina selhala a neblaze se ovlivnila život svých iniciátorů. Scéna je zrcadlo, jehož obraz je prchavý a nebezpečný. Nejvhodnější je na něj zapomenout. Podobnost názorů a typ kariéry ještě nezakládá scénu. A scénou není scéna, ale svět a tam se dá smrt zahrát jenom jednou.
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)